Rafiki z Afriky

Mombasa

2010-12-03T19:37:00.000-08:00

Dovolenka pri mori! Čo viac si človek cez prázdniny môže priať?! :)
Aj nám sa splnil tento sen a bolo to skvelé!

Mombasa leží na pobreží Indického oceánu, je druhým najväčším mestom v Keni. Vzdialenosť od Nairobi je cca 500km, autobusom sme to prešli za cca 7 hodin, cesty boli dobré a prázdne, až na zopár úsekov.

A takto nejak vyzerá Keňa z okna autobusu...
Kým sme ešte neboli ďaleko od Nairobi, bolo dosť sucho...

Občas sa popri ceste vyskytlo nejaké mestečko...

Postupne pribúdalo vlhka i vegetácie... Tu je jeden pokus o umeleckú fotku ;)

Autobus bol tradične preplnený, viezli sme asi o 5 osôb viac ako by sme mali (veď kto by chcel ostať doma, keď sa ide k moru!). Minulý rok za to platili pokutu, tentokrát sme mali viac šťastia.. Cesta bola dlhá a spalo sa, kde sa dalo... A vďaka skvelému šoférovi, veselej africkej hudbe a pútavému výhľadu z okna sme si mohli už aj cestu celkom vychutnať :)

Spali sme na jednej škole, v triedach na zemi. Nič pohodlné, veru. Karimatky si tu nemôžeme dovoliť, na zem sme prestreli trstené rohožky a spali sme pod plachtami. Prvú noc mi nedali spať štipance od komárov, neskutočný hic a neúnavne krákajúce havrany, či čo to bolo, ktoré v hojnom množstve obývali dva košaté stromy priamo na školskom dvore. Splachovací záchod sme videli len prvý a posledný deň po ceste, a vlastne ešte v hoteli na pláži. So sprchou to bolo ešte o čosi biednejšie. Ale všetko to sa dalo v pohode vydržať... Keď sa človek môže kúpať v Indickom oceáne a nechať sa zahrabať do bieleho piesku... A to všetko v milej a veselej spoločnosti našich chlapcov :) Boli sme aj na výlete loďou, na pozorovanie koralov... Tu je niekoľko fotiek...

Ja vo vodách Indického oceánu :-)))

Ďalší pokus o umelecké foto, v skutočnosti to však vyzeralo oveľa lepšie...

V historických uličkách Mombasy...

A viezli sme sa aj kompou. Nikdy by som neverila, koľko ľudí sa tam zmestí - prúdili z nej celé národy...

Mombasa bola skvelá, ale tri dni úplne stačili... :-)
Tak asi toľko...

Zopár foto...

2010-11-12T04:47:00.000-08:00

a tiež zopár videí z posledných dní...

Ako prvé je tu sľúbené video z ranného upratovania. Umývaná "miestnosť" je naša jedáleň a kaplnka zároveň. Chlapci ju umývajú každý deň, a veru, takmer vždy je to aj naozaj potrebné :-P - tak video sa natiahnuť nepodarilo :-((( tak až potom doma, osobne...

Posledné dní boli vyplnené pozeraním filmov a hraním futbalu, volejbalu a basketbalu, aby sme nerušili pri skúškach našich "KCPE candidates", tak nech sa páči zopár fotiek odtiaľ:

Watching movie...

Football...

Volleyball...

Basketball...

Tí, čo sa nevošli do žiadneho športového tímu, si našli inú zábavu...

Alebo sa jednoducho natiahli na trávu a relaxovali ;-)

Obed sme jedli na zemi, lebo lavičky boli zrovna niekde inde...

Tak zatial aspoň toľko... KCPE je, pevne dúfam, že úspešne, za nami. Pred nami sú klasické záverečné skúšky trimestra... Budúci týždeň očakávame tiež vzácnu návštevu zo Slovenska.. No a koncom novembra už začínajú prázdniny...

Shule

2010-11-06T00:34:00.000-07:00

Je až neuveriteľné, ako rýchlo ubehli posledné dva mesiace. Posledný trimester sme začali 6. septembra. Teraz nám do konca ostávajú už len tri týždne, z toho učiť sa bude len zopár dní...

Žiaci ôsmej triedy začínajú od utorka záverečné skúšky - KCPE = Kenya Certificate of Primary Education, od ktorých závisí ich umiestnenie na stredné školy. Je to niečo ako naše maturity, ale na základnej škole. A všetko prebieha písomnou formou a testy - zadania, sú spoločné pre celú Keňu. Samotní ôsmaci to berú veľmi seriózne a už dlho sa poctivo pripravujú... Aby ich pri skúškach nikto nerušil, zvyšok školy bude mať náhradný program v areáli Langata, takže ani my sa učiť nebudeme. No a v polovici toho ďalšieho týždňa už začínajú skúšky pre ostatné triedy...

Pre mňa z toho vyplýva asi toľko, že nestihnem dobrať v mojich triedach to, čo by som chcela, pretože som rátala ešte s dvoma týždňami vyučovania. Budem sa musieť za svojich žiakov o to viac modliť, aby skúšky ako-tak zvládli...

Ale teraz pekne od začiatku. Po prvom týždni školy sme z našich Rising Stars vybrali 15 chlapcov, ktorých sme uznali za pripravených na prestup do hlavného centra Bosco Boys Kuwinda. Všímali sme si predovšetkým ich vyspelosť, zodpovednosť, schopnosť udržiavať si v poriadku svoje veci, správanie k ostatným chlapcom a k učiteľom, a tiež študijné výsledky... Po ich odchode bola Langata niekoľko dní veľmi pokojným miestom, a v triedach bola radosť učiť, keďže počet žiakov sa z cca 45 znížil na cca 30.

Po troch mesiacoch pobytu som sa konečne konečne naučila mená všetkých chlapcov v Langate. Postupne však prichádzali noví chlapci, ale našťastie už neviem rozoznať len dvoch nových chlapcov, bratov. V priebehu niekoľkých týždňov sa triedy opäť naplnili. Mám teraz v tretej aj piatej triede po 14 žiakov a dávajú mi veru riadne zabrať. Polovica chlapcov v tretej triede nevie čítať, ale v druhej triede pre nich nie je miesto a sú už príliš veľkí na to, aby boli v prvej. Ďalším rušivým prvkom pri učení je neustály nedostatok ceruziek, pier a zošitov. Chlapci ich strácajú, berú si navzájom a potom sa počas hodiny o ne naťahujú a hádajú. A nemôžeme im pokaždé dávať nové veci, pretože sa nikdy nenaučia si veci vážiť. Už dokonca dostali peračníky, napísala som im na ne mená, ale ani to moc nepomohlo. Nálepky s menami poodlepovali a niektoré peračníky sú už postrácané alebo poschovávané.

Naši chlapci sú veľmi podobní naším cigánčatám doma - veľmi živí, veľmi spontánni, srdeční a zároveň im akoby chýba zmysel pre to, čo sa patrí a čo nie, a čo je potrebné robiť. Asi preto, že ich učiteľom morálky bol tvrdý život v chudobe, na ulici, kde mali len to, čo si sami vzali, už akýmkoľvek spôsobom. Mám ich všetkých veľmi rada, ale to neznamená, že ma občas nevytáčajú. Môj pohár trpezlivosti už veľakrát pretiekol, ale vždy si to potom niečím vyžehlili, či už ospravedlnením, dobre urobenou úlohou alebo nevinným úsmevom :) Z tejto skúsenosti však viem, že ak mám problém zvládnuť v triede 15 detí, o viac sa už v mojej učiteľskej kariére nemusím vôbec pokúšať... :-P

Mali sme v centre aj zopár výnimočných prípadov. Niežeby každý chlapec nebol výnimočný, ale tieto sa naozaj vymykali z priemeru. Jedným z nich bol 14-ročný chlapec Twili, ktorý sa ani po niekoľkých rokoch v Bosco Boys nedokázal prispôsobiť životu v centre. Poslali ho teda naspäť ku nám. Ale keďže bol stále strašne špinavý, nevedel čítať ani písať, vlastne ani nehovoril po anglicky, bral ostatným chlapcom jedlo a nahováral ich, aby ušli z centra, tak sme ho už po niekoľkých dňoch poslali "nenávratne" domov. Veľmi ma to mrzelo, ale bolo to pre dobro ostatných chlapcov a zároveň sme ani nemali dostatočné prostriedky, kapacity, aby sme mu nejako pomohli...

Ďalší podobný prípad bol Samuel. Z domu ušiel, lebo ho mama doma bila. Nevedel ani slovo po anglicky. Neustále vyžadoval pozornosť, túlil sa k nám a bol veľmi zlatý. Okrem toho hudobne nadaný - len s rukami a ústami vedel vydávať také zvuky akoby hral na nejakom nástroji. Nechcel sa však kamarátiť s ostatnými chlapcami, nedbal na svoje veci - chodil strašne rozgajdaný a nakoniec sám ušiel z centra. Potom sa vrátil, ale ušiel znova a už neprišiel.

Smutným prípadom je Joel, o ktorom som už písala v jednom z predchádzajúcich príspevkov. Ušiel koncom minulého trimestra. Vrátil sa asi pred mesiacom, ale už ho neprijali. Bol to totiž už jeho štvrtý útek a počas svojho "pobytu" na ulici znova bral drogy. Nemohli by sme mu u nás pomôcť, tak ho môžeme už len zveriť do Božích rúk... Posledný chlapec, ktorého sme stratili, je Daniel. Prisiel len nedávno, spolu so šiestimi ďalšími chlapcami. Bol tichý, nenápadný... Zaradili ho do tretej triedy, ale vôbec nevedel čítať. Ušiel už po niekoľkých dňoch a nemáme o ňom žiadne správy. Toľko z "čiernej kroniky"...

Našťastie toho dobrého a veselého je u nás tiež požehnane. Máme veľmi šikovných chlapcov (nielen) v piatej triede. Veľmi dobre spolupracujú, sú celkom spoľahliví a zodpovední. Niektorí chlapci veľmi radi čítajú, niektorí veľmi radí kreslia a takmer všetci sú úplne "crazy about football" :-). Vždy ma rozosmeje, keď za mnou príde malý Jimmy alebo David s nejakou prosbou a začne "Excuse me, madam" :-). Nedávno sme dostali zopár šarkanov - to bolo radosti! Tak intenzívne sme ich využívali, že teraz sú už potrhané a polámané :-/.

A ako asi vyzerá náš všedný deň? Ráno odchádzame z Bosco Boys po šiestej hodine. Zvezieme sa autom s kňazom, ktorý v Langate slúži svätú omšu, ktorá začína 6:30. Ak sa naši chlapci dobre vyspali, tak "odušu" spievajú a znie to krásne, i keď občas trochu falošne. Po sv. omši nasleduje ranné upratovanie. Treba umyť dlážku v spálňach, jedálni, kuchani, v sprchách aj v domčeku pre učiteľov. Najskôr sa na zem vyleje niekoľko vedier vody, niekedy aj s nejakým práškom na čistenie. Potom sa zem vydrhne prútenými metlami a nakoniec sa handrami stiahne všetka voda preč. Vyzerá to dosť "živelne", ale funguje to :). Už to aj ja praktizujem v našom domčeku.

Keď je všetko hotové, stoly a lavice sú naspäť v "jedálni", zasadneme k raňajkám. Tie tvorí takmer vždy chleba (taký sendvičový, čo človeku zuby cvaknú o seba, keď doňho zahryzne) a horúci čaj s mliekom. Niekedy dostaneme aj roztierací syr. Hneď po ďakovnej modlitbe sa deti rozídu do tried a učitelia ich nasledujú. Vyučovacie hodiny trvajú 35 minút, po prvých dvoch je 20 minutová prestávka a po ďalších dvoch 40 minutová.

Cez voľné hodiny väčšinou doháňam prípravy do školy alebo opravujem zošity. Naši chlapci odo mňa chcú opravovať úplne všetko, čo píšeme do zošita, dokonca aj to, čo len opisujú z tabule. Radi vidia vo svojom zošite červené fajky a naopak neznášajú červené škrtance a ďalšie chyby. Keď im opravujem slohy, niektorí ich radšej znova prepíšu, aby som ich znova opravila, len aby tam nebolo toľko červeného. A popravde, je tam toho neúrekom. Keďže ja som patrila k tým "bezchybnejším" študentom (znie to strašne, ale hádam sa dá pochopiť, čo tým myslím), nikdy som si neuvedomila, koľko chýb sa dá v takom slohu alebo diktáte urobiť. A naše deti to majú tým ťažšie, že zväčša musia ovládať až tri jazyky - svoj materský kmeňový, potom svahilčinu a ešte aj angličtinu. Vôbec sa im nečudujem, že nevedia správne písať, ale chyby im predsa opravovať musím...

Po šiestej hodine sa deti prezlečú z uniforiem do "domáceho" a ideme obedovať. Každodenné githeri mi zozačiatku veľmi chutilo. Je to varená fazuľa a kukurica, pre školy dotovaná štátom. Naša pani kuchárka, Mama John (lebo má syna Johna :-)), do githeri pridáva ešte zemiaky, cibuľu, rajčiny alebo nejaké zelené listy, podľa toho, čo je zrovna k dispozícii. Odkedy som však zistila, že tie drobné čierne bodky nie sú korenie, ale chrobáčiky, ktoré naliezli do fazule a kukurice pri dlhom skladovaní, tak som postupne strácala apetít a teraz jem githeri už len ako pokánie za moje hriechy ;-) Ale snažím sa držať hesla, že čo ma nezabije, to ma posilní.

Po obede sa deti buď hrajú s hračkami, čo podostávali od rôznych sponzorov (stavebnice, puzzle, autíčka, stolové hry...), hrajú futbal na ihrisku, kreslia si, alebo všetci spoločne perú. Párkrát som dávala doučovanie v čítaní, ale moc sa to neujalo - najlepšie by bolo sadnúť si s každým chlapcom osobne, ale na to akosi neni čas... Z Langaty odchádzame okolo tretej. V pondelky, utorky a stredy chodíme navečer k sestre Mary Jane doučovať jej deti alebo robiť s nimi náramky z korálok. V nedeľu s nimi pozeráme nejaký film...

Poobedie väčšinou utečie rovnako rýchlo ako predobedie. Občas treba oprať veci, upratať čosi v domčeku, pozrieť maily, pripraviť sa do školy. Mali sme aj zopár hodín svahilčiny (vlastne zatiaľ len dve). Niekedy idem za chlapcami, keď majú hry - futbal, volejbal, basketbal a niekedy chodím doučovať matematiku. Nechápem, ako ich tí učitelia učia, keď šiestaci neovládajú násobilku a namiesto logického uvažovania žiaci radsej odpovede na teste natipujú, samozrejme zväčša nesprávne. Snažím sa rešpektovať ich zabehnuté postupy, ale niektoré veci počítajú tak pracne, že mi to nedá a preúčam ich na náš efektívny "slovenský" systém. Občas naše dni spestrí nejaká akcia s ďalšími dobrovoľníkmi, alebo nákup v neďalekom shopping centre. A vlastne kopec ďalších plánovaných i nečakaných udalostí, človek sa tu nikdy nenudí...

O pol ôsmej máme večeru. Tú si vychutnávame v spoločnosti saleziánskych prenovicov. Sú to celkom fajn chalani, hoci pôsobia oveľa vážnejšie ako naši "saleziánski adepti" doma, s ktorými sme sa toľkokrát dobre nasmiali... O pol deviatej je spoločný ruženec ktorí sa modlíme chodiac pred sochou Panny Márie. Je to veľmi pekný záver dňa. Po večernom slovku - príhovore idú chlapci pozerať správy alebo študovať. O desiatej sa ja musím s nimi rozlúčiť a odobrať sa do nášho domčeka, aby si na mne nepochutnali naše strážne psy. Večer som zväčša taká unavená, že pri písaní denníčka neviem po sebe prečítať, ak sa vôbec k nemu dostanem.

Tak asi tak to tu vo všeobecnosti vyzerá posledné dva mesiace... O niektorých konkrétnejších zaujímavých veciach sa mi, dúfam, podarí tiež čoskoro napísať... Na záver prosím o modlitby za našich "KCPE candidates", za nás dobrovoľníkov i za tunajších kňazov... Vaše modlitby veľmi potrebujeme a veľmi nám pomáhajú, verím tomu... Ja vám tiež prajem hojné Božie požehnanie vo všetkom, čo konáte podľa Jeho vôle...

Slovak Dominican Friers

2010-09-11T07:43:00.001-07:00

Komunikácia v Afrike nie je vôbec jednoduchá, ale s Božím požehnaním funguje spoľahlivo, i keď niekedy zdĺhavo. Aďa sa na Slovensku veľmi dobre kamaráti s dominikánmi, a tak vedela, že nejakí mali ísť do Kene. Od začiatku nášho pobytu sme sa všemožne snažili skontaktovať sa s nimi. A keďže zo Slovenska sme na nich kontakt nezohnali, skúšali sme to s domácimi. Jeden kamarát nášho kamaráta jezuitu mal kamaráta dominikána ;-) a tak mu zavolal... Ale Slováci boli zrovna odcestovaní niekde na západe Kene...
Zistili sme ale, že ich kláštor v Nairobi je neďaleko Bosco Boys (pol hodinka peši a potom 20 min cesty s matatu :)). Keď sa tam však Aďa s Luckou boli pozrieť, Slováci tam neboli. Na fotke je ich kaplnka, vraj tam mávajú veľmi pekne spievané chvály :-)

Pýtali sme sa aj u kontemplatívnych sestier dominikánok - tiež sídlia relatívne neďaleko, od nich sme sa však dozvedeli len toľko, že naši Slováci nie sú kňazi, ale bratia (takže sme stratili nádej na spoveď v slovenčine :-/) a že sú veľmi veselí a vtipní :-).

Božia Prozreteľnosť to nakoniec vyriešila k všeobecnej spokojnosti a radosti... ...po dvoch mesiacoch nášho pobytu, jednu nedeľu večer, som nečakane dostala sms od kamaráta nášho kamaráta jezuitu ;-), že Slováci sú späť. Vzápätí nám už volal jeden z bratov dominikánov a o niekoľko minút na to sme už kecali po slovensky s bratom Samuelom :-D. Dohodli sme si stretnutie v najbližšom možnom termíne, v utorok. Neostávalo nám veľa totiž veľa času, bratia už v piatok odlietali domov...

S bratmi Samuelom, Matejom a Vavrom sme strávili úžasný deň! Akoby sme sa na chvíľu ocitli na Slovensku :-) Pozdieľali sme sa so zážitkami z Afriky, objavili spoločných známych... :-) Tú správnu atmosféru tomu dodala aj napínavá partička Bang!u :-D. Dokonca nás hra tak nadchla, že sme po dlhšom odhodlávaní sa bratov o ňu popýtali. A tak sa nám podarilo stretnúť sa ešte raz a opäť spolu stráviť veľmi príjemný čas. A pri rozlúčke sme sa už tešili na stretnutie na Slovensku :-)

Srdečného privítania sa nám dostalo aj od ostatných dominikánov - určite ich prídeme znova pozrieť, pozvali nás na ich tradičnú sobotňajšiu opekačku :-).

Našich slovenských bratov touto cestou srdečne pozdravujem a prajem a vyprosujem veľa Božieho požehnania.

Kenya Music Festival

2010-08-29T09:19:00.000-07:00

Celonárodný Music Festival hosťovalo tohto roku mesto Kakamega. Bol to už 83. ročník! Dlhé roky sa festival konal iba v Nairobi, v posledných rokoch sa sťahuje z jedného konca krajiny na druhý, minule bol v Mombase pri pobreží, predtým v Kisumu... Jedná sa o obrovskú megasúťaž v najrôznejších kategóriách (vyše dvesto!!!) zahŕňajúcich všetko od prednesu poézie jednotlivcov, cez u nás netypický spievaný prednes skupín až po úchvatné africké tance s hlinenými hrncami na hlavách :-)! Zúčastniť sa môžu školy z celej krajiny, od škôlok po univerzity, vrátane špeciálnych škôl (pre handicapovaných), štátne aj súkromné (akou je aj naša - Don Bosco Nairobi). Akcia sa konala vo veľkom areáli technickej univerzity - celý týždeň tam boli desiatky autobusov a stovky a stovky detí v najrôznejších uniformách a kostýmoch. Bolo to tam nesmierne pestré... a dosť preľudnené...

Naše deti majú na festivale dobrú povesť, minulý rok vyhrali jedno prvé miesto a jedno druhé s rozdielom len pol boda od prvého, a to z troch kategórií, ktorých sa zúčastnili. Tento rok sme súťažili v šiestich - dva recitované prednesy (v svahilčine a angličtine), dva spievané (ak si dobre pamätám), jeden ľudový tanec a jeden tradičný, taký oveľa náročnejší, presný názov kategórie si nepamätám. Tento sa mi páčil najviac, pochádzal z Ugandy a pôvodne bol predvádzaný pri prinášaní darov kráľovi.. Tu si môžete stiahnuť video. (link funguje len do 22.9.) Pochádza síce z inej príležitosti, ale tanec je rovnako úchvatný ako na festivale :-)

Organizácia takejto akcie je riadne náročná, a nezaobíde sa bez menších či väčších nedostatkov, napríklad, čo sa týka načasovania vystúpení, informovanosti, alebo zabezpečenia stravy pre účinkujúcich (pre deti). Tak sa nám podarilo jedno vystúpenie takmer zmeškať a na iné sme zas niekoľko hodín čakali pred sálou, naobliekaní v kostýmoch, v najväčšom úpeku a bez jediného krajca chleba či čohokoľvek iného :( Obdivujem naše deti, že to nakoniec všetko dobre zvládli. Boli úplne skvelí, len porota to akosi nechcela uznať - dostali sme štyri štvrté miesta, jedno piate a jedno prvé! Z neho je aj nasledujúca fotka - tento ľudový tanec mal za účel ľudí pobaviť a odreagovať pri príležitosti obriezky, aj preto tie pestrofarebné (pre nás dosť divné) kostýmy. Deti postúpili aj do najvyššieho "levelu" - vystupovali pred kenským prezidentom!

Ja osobne som sa do festivalu priamo nezapojila - nácviky totiž prebiehali v svahilčine a boli aj chvíle, keď som africký folklór naozaj nechápala... Aj tak bol Music Festival pre mňa veľmi vzácnou a výnimočnou skúsenosťou, čo sa týka poznávania východoafrickej hudobnej a tanečnej kultúry, účasti na takom obrovskom podujatí pre školy, i zážitkov s našimi deťmi i ďalšími ľuďmi. Niekedy to vyzeralo, že som jediný muzungu široko ďaleko - dokonca sa chceli so mnou fotiť úplne cudzí ľudia! ;-P Aby som moc nevyčnievala z davu ;-) či skôr z dlhej chvíle mi dievčatá zaplietli skoro celú hlavu drobných vrkôčikov :) Fotka je zo začiatku ich práce - obdivujem ich vytrvalosť!

Ďalším skvelým zážitkom bola návšteva kúpaliska - len také maličké bolo, veľa ľudí si asi jeho návštevu dovoliť nemôže (alebo tí bohatší majú vlastné bazény, netuším). Z našich detí vedeli plávať len najstarší chlapci, aj to bez akéhokoľvek štýlu. Všetci sa však z kúpania veľmi veľmi tešili! Ja som nemala plavky, ale príležitosť zaplávať si v bazéne pod africkým nebom a takmer priamo na rovníku som si predsa nemohla nechať ujsť. Aj tak by som "z bezpečnostných a mravnostných dôvodov" musela mať tričko a kraťasy... Veľmi som si to užila :)

Ešte jedna praktická poznámka ;-) Počas týždenného pobytu v malarickej oblasti som utŕžila štyri štipance, a s veľkou úľavou a vďačnosťou už môžem teraz, po mesiaci, povedať, že som maláriu nedostala. Spanie pod moskytiérou tak počítam k celkom pozitívnym africkým zážitkom :) A ešte na jeden som si spomenula - v mieste nášho pobytu po zotmení nad trávou poletovali mušky svetlušky, teda svetielkujúce chrobáčiky, ktoré však nesvietili, ale blikali. Vyzeralo to úplne ako v rozprávke a ja som už len čakala, kedy dotancujú víly... :-D Naozaj prekrásne!

Tak asi toľko z nášho výletu do Kakamegy. S ďalšími zážitkami sa, dúfam, ohlásim s menším oneskorením než je toto. Tak zatiaľ :)

Kakamega

2010-08-18T11:03:00.000-07:00

Konečne môžem povedať, že som bola v Keni! Doteraz som totiž poznala len Nairobi a jeho predmestia, čo je niečo podobné ako bývať v Petržke a neopustiť Bratislavu ;-) Predminulý týždeň som sa pridala k "pre-mňa-veľmi-dobrodružnej výprave" do Západnej provincie, do mesta Kakamega. Obrázok hore je vzatý z Google Maps a tam si môžete pozrieť aj satelitnú snímku.

Mesto Kakamega v dňoch od 9. do 15.8. hosťovalo celonárodný Kenya Music Festival, ktorého sa zúčastnila aj skupina detí z našej školy. Ale o tom napíšem až neskôr... Teraz aspoň trošku o našej ceste...

Vyrážali sme z Nairobi okolo deviatej ráno. Pôvodný plán odjazdu o siedmej hodine rannej (po svätej omši o piatej a následných raňajkách) sa z mne neznámych dôvodov posunul o celé dve hodiny. Sme totiž v Afrike ;) Naozaj platí, že my v Európe máme hodinky, a tu majú ľudia čas :)

Z Nairobi do Kakamega je to asi 400 km. Na Slovensku po diaľnici by to trvalo tak štyri hodiny. Nám to tu zabralo desať! Hlavným dôvodom sú africké cesty. Len tak pre zaujímavosť, jazdí sa tu podľa britského systému, na ľavej strane. Z Nairobi do Kisumu, čo je vyše tri štvrtiny cesty, sme išli po celkom peknej, takmer európskej ceste. Počula som, že do diaľnic tu v Keni veľa investovala Čína, ale neviem o tom nič bližšie. „Naša“ diaľnica mala väčšinou len jeden prúd v každom smere a ako všetky cesty, bola bez akejkoľvek krajnice - cesty sú tu lemované chodníčkami vyšlapanými v hline alebo miernymi či strmšími priekopami. Ani po takej dobrej ceste sme však nemohli ísť rýchlejšie než osemdesiatkou, keďže sme cestovali veľkým autobusom (s troma radmi sedadiel na jednej strane a dvoma na druhej) a navyše nás v ňom bolo asi o päť osôb viac než by malo, plus kopec ťažkej batožiny. Našťastie sme mali výborného šoféra. Aj v tunajšej chaotickej a prudkej doprave som si s ním pripadala úplne bezpečne. A dokázal zacúvať do brány, ktorá bola len o dvadsať centimetrov širšia než autobus, a ešte ďalšie neuveriteľné kúsky.. ;-)

Od Kisumu sa cesty výrazne zmenili. Tu v Afrike sú väčšie či menšie diery na niektorých úsekoch tak nahusto, že nemá zmysel snažiť sa im vyhnúť, ale treba pozorne vybrať tie menšie a plytšie, keďže natriasanie a nadskakovanie nie je príjemné ani pre cestujúcich ani pre vozidlo. I keď v autobuse plnom detí sme si to celkom užívali a sprevádzali ho vhodnými pokrikmi :-). Ďalšou "prekážkou" na ceste sú spomaľovacie prahy, ktoré sú umiestnené skoro pri každej škole, nemocnici, trhu a ďalších zaľudnených miestach. Niekedy nasledujú až štyri za sebou a ak vodič dostatočne nespomalí, vyskakujú cestujúci aj pol metra nad sedadlo ;-) Bolo pre mňa veľkou záhadou, ako pri takej jazde dokážu niektorí chlapci spať, s hlavou len tak opretou o predchádzajúce sedadlo či dokonca o okno alebo len tak pokyvkávajúcou v rytme jám na ceste... A to ešte pri poriadne hlasnej hudbe a vykrikujúcich spolucestujúcich.

Výhľad z okna autobusu sa počas našej cesty výrazne zmenil. Nairobi je v poslednom období dosť suché a chladné, a jeho predmestia nie sú extra príťažlivé. Ako sme cestovali na severozápad, odbúdalo budov, múrov a plotov a pribúdalo zelene, polí a políčok a roztrúsených domčekov. Prvým úchvatným zážitkom boli pohľady dole do diaľky z náhornej plošiny, na ktorej leží Nairobi. Neskôr sme videli jazerá Naivasha, Nakuru a aj najväčšie africké - Viktóriino. Popri ceste sme zazreli stádo zebier a antilop. So sýtou zeleňou pekne kontrastovala červená pôda, typická pre tropické pásmo Afriky. A africkú idylku výborne dotváralo horúce zlaté slnko na bezoblačnej modrej oblohe.

Časom sa aj zatiahlo a zažili sme prvý dážď, ktorého nám bolo hojne nadeleného každého ďalšieho dňa, odkedy sme prekročili rovník. Tak sme medzi Kisumu a Kakamega prechádzali z južnej pologule na severnú a zase naspäť a mne ako vyštudovanej geografke sa pritom vždy srdiečko rozbúchalo od nadšenia ;-) Aj keď sme sa na chvíľu zastavili pri jazere Viktória. Ani vo sne mi nenapadlo, že raz budem stáť na tomto mieste, o ktorom sme sa v škole toľkokrát učili... Keby to nebola pravda, určite by som tomu stále nemohla uveriť ;-) Jazero je však tak veľmi znečistené, že ani miestni sa v ňom neodvážia kúpať...
Miestni obyvatelia si moc nepotrpia na estetiku - domčeky popri ceste, aj vo väčších mestách pôsobia dosť ošumelo - plechovú strechu majú rovnú (naklonenú dopredu, ktovie prečo - veď potom na nich steká všetka voda), farbu na stenách majú len tie jasno zelené s reklamou na safaricom - významného mobilného operátora alebo modro-biele propagujúce prací prášok omo. Úplne ma šokovali doslova betónové či plechové "búdy", ktoré sa pýšili ručne písaným nápisom business centre, internet and copy centre alebo mobile charging.

Na dedinách i v mestách ulice lemujú kopy odpadkov. Keď som sa snažila vysvetliť deťom, nech nevyhadzujú každý jeden papierik a iný odpadok oknom von z autobusu, pozerali na mňa veľmi nechápavo - vraj vonku je oveľa väčší neporiadok, tak prečo nie! Ľudia sú tu neuveriteľne neporiadni, teda čo sa odpadkov týka. Ešte aj miesta, ktoré sú pekné a čisté, nie sú také preto, že by tam ľudia neodhadzovali odpadky, ale preto, že niekto po nich upratuje. Aspoň ja mám taký dojem... Na druhej strane sú Afričania veľmi vynaliezaví a šikovní. Popri ceste napríklad stavajú rafinované drevené stojany, na ktoré ukladajú svoje plodiny určené na predaj. Aj samotný tovar radi ukladajú na seba, do malých či väčších pyramíd, napríklad pomaranče alebo zemiaky. Na každom trhu tu možno kúpiť pečenú kukuricu a cukrovú trstinu - len tak na zahryznutie. A ešte pražené arašidy, je to pochúťka :) Pod holým nebom majú pred svojimi stánkami vyložené pekné drevené postele či skrinky, elegantné sedacie súpravy, prútené výrobky alebo rôzne iné z kovu, drôtov, dokonca aj štupľov od malinoviek...

Veľmi veľmi ma mrzí, že nemôžem všetky tieto zaujímavosti doložiť fotkami. Už dávnejšie som totiž prišla o foťák, a to veľmi hlúpym spôsobom. Vzala som si ho raz so sebou na výlet do slumu a ešte sme sa tam ani nedostali a chcela som si čosi odfotiť, otvorím kabelku, a foťák nikde! Som ochotná veriť, že sa vyparil! Niekto mi dokonca spomínal čosi o čiernej mágii... Ale najskôr mi asi vypadol, keď som vystupovala z matatu, tunajšieho neveľmi pohodlného dopravného prostriedku, alebo mi ho niekto vybral keď som otvorila kabelku po peňaženku.. Tak či tak, môj skvelý milovaný foťák som trpko oplakala (nie až tak doslova, predsa len, bol to len foťák.. i keď môj obľúbený :/). Odteraz bude fotiek na blogu pomenej a nebudem mať na ne ani autorské práva. Tak prosím o ich rešpektovanie, keďže budú patriť buď Adi, alebo niektorému z tunajších kňazov...

Holidays

2010-08-04T00:26:00.001-07:00

Od pondelka tu máme prázdniny... Ďalší, posledný trimester začína v septembri.

Druhý trimester tohto školského roka sme oficiálne ukončili v piatok, na verejnom zhromaždení. Pozvaní boli aj rodičia. Tak sme mali možnosť vidieť aj veľa mamičiek s krásnymi malými hnedými bábätkami :). Len tak pre zaujímavosť - keď sa narodí malý černoško, nie je vôbec čierny - skôr taký ako mliečna káva, stmavne až v priebehu prvých týždňov :-). Z každej triedy boli na zhromaždení ocenení traja najlepší žiaci (V Bosco Boys je 8 tried, v Langate 4). U nás na Slovensku sa za dobrý prospech dostávajú knižky, tu deti dostali umelú fľašu na vodu (takú ako na bicykel, ešte s nejakým akoby filtrom vo vnútri, ale neviem presne, čo to bolo). Hodnotenie tu robia na základe počtu bodov dosiahnutého v záverečných skúškach. Tie sú spoločné v celom okrese, a viac-menej aj v celej krajine, takže výsledky sa ľahko porovnávajú. Maximálny počet je 500 bodov. Len najlepší žiaci dosiahnu viac ako 450, väčšina sa pohybuje medzi 200 a 300... Pod 200 je veľmi slabé, to by mali naozaj zabrať... Záverečné zhromaždenie bolo nekonečne dlhé - oceňovanie detí, potlesk, veľa príhovorov, veľa potlesku, a ďalších rečí a potlesku... Ono by to bolo celkom fajn, keby sme aspoň niečo rozumeli, ale všetko bolo v svahilčine! :-/

V pondelok bol rozlúčkový deň. Väčšina chlapcov si zbalila tých zopár svojich vecí, čo majú a šli domov. Niektorých vyzdvihli rodičia alebo príbuzní, iní šli sami. A niektorí ostali v centre. Máme tu teraz okolo 50 chlapcov (hrubý odhad). Niektorí ostali preto, lebo v nedeľu odchádzajú na spevácku súťaž. Niektorí ostali preto, lebo v najbližších dňoch podstúpia obriezku (o tom viac inokedy). A niektorí ostali preto, lebo jednoducho nemajú kam ísť. Na prázdniny odišlo aj niekoľko saleziánskych bratov aj ďalší ľudia, čo tu pracovali a pomáhali... Tak je tu teraz možno trošku smutnejšie, ale ani tak sa nenudíme :)

Určite vás zaujíma, čo tu robíme cez prázdniny, keď sa neučí. Aby centrum fungovalo, treba mať vo veciach dobrý systém. Aj preto máme daný jasný prázdninový rozvrh - Holidays timetable:

6.15am Budíček (my občas vstaneme skôr a pripojíme sa k saleziánom na ranné chvály o 6.15)
6.45 Ranné modlitby pre chlapcov
7.00 Svätá omša
7.45 Raňajky
9.00 Práca (v areáli centra - zbieranie odpadkov, pomoc pri stavbe ciest, budov, upratovanie, pranie, práca v záhrade, alebo niečo ďalšie, čo je treba) - v polovici je polhodinová prestávka a ďalšia pred obedom
1.00pm Obed
2.30 Práca v tímoch (každá skupinka si rieši svoje veci)
4.00 Hry (vždy futbal a niekedy aj volejbal alebo čo už deti alebo my vymyslíme)
5.30 Sprcha
6.00 Čítanie alebo štúdium
7.30 Večera
8.20 Ruženec
9.00 TV - správy alebo film
10.30 Večierka

My, dobrovoľníci, sa do jednotlivých aktivít zapájame dobrovoľne ;-). Snažíme sa nechýbať na žiadnej sv. omši, na jedle :P, na ruženci a na hrách. Môžeme pomáhať aj pri práci, štúdiu... Ale zrovna teraz máme kopec roboty v našom domčeku - popri praní a upratovaní sme sa pustili do prípravy kaplnky v našom domčeku. Predtým to bol špinavý sklad zaprataný najrôznejšími vecami, ale Aďa sa do toho pustila s takým nadšením, že možno už zanedlho budeme môcť nechať kaplnku posvätiť :) Treba ešte vymaľovať, vytepovať starý koberec, čo sme dostali, zohnať sochu Nebeskej Mamy a pekne to vnútri vyzdobiť.. Už sa na to teším :)
Niekedy večer zájdeme ešte do neďalekého domova pre siroty - St. Vincent Maisha Bora Centre. Sestre Mary Jane, ktorá je deťom druhou mamou, pomáhame trochu s počítačom, venujeme sa deťom, hráme sa s nimi, doučujeme...

A tak si tu žijeme :) Dnes je navyše výnimočný deň, lebo v Keni sa koná referendum o ústave - treba odpovedať áno alebo nie. Z bezpečnostných dôvodov nám bolo odporučené nevychádzať v najbližších dňoch von, keby sa nejakí ľudia potrebovali vybúriť a mohli by spôsobiť nepokoje... Ale tu v centre si žijeme celkom pokojne :)

Tak zatiaľ toľko. Pridám aj niekoľko fotiek, ale asi až zajtra..
Prosíme o modlitbu - za Keňu, tunajších saleziánov a ich dielo, aj za nás dobrovoľníkov... God bless you!

Safari

2010-07-28T04:33:00.000-07:00

Safari to nie je len cestovanie autom po savanách medzi divokými zvieratami. Safari znamená akúkoľvek cestu mimo domov, výlet...

Taký výlet sme si urobili aj my včera s našimi Vychádzajúcimi hviezdami :). Škola je už za nami, ale na prázdniny sa odchádza až budúci týždeň. Tak sme včera všetci päťdesiati (41 detí, pani kuchárka, my učitelia, Otec M. a Mama Ch., a šofér) nasadli do autobusu a vyrazili na safari :)

Už samotná cesta autobusom bola veľký zážitok. Sedeli po štyroch na dvojsedadlách, nadskakovali na každej jame na ceste, počúvali africké hity, spievali a vykrikovali na plné hrdlo a veľmi veľmi sa z nášho výletu tešili :-)

Twiga je po svahilsky žirafa. V Giraffe centre sme sa dozvedeli kopec zaujímavých vecí o žirafách - že niektoré majú biele ponožky, jazyk dlhý až 45 centimetrov, že niektoré majú vzory na tele v tvare hviezd a ich obľúbeným jedlom je lístie akácie - riadne ostnatého stromu, a pod... Dokonca sme mohli žirafu pohladkať aj kŕmiť akýmisi sušienkami. A videli sme aj korytnačky, ktoré však boli dosť zaspaté, keďže je tu teraz dosť veľká zima a oni sú studenokrvné živočíchy.

Ďalšou zastávkou našej cesty bol sloní sirotinec, alebo Elephant Orphanage, ktorý je súčasťou Nairobi National Park. Tu bol výklad v svahilčine, takže som rozumela ani slovo. Ale pohľad na malé sloníky (po svahilsky tembo), trikrát väčšie ako ja (do šírky :-P) mi úplne stačil :) Na posedenie vypili 5 litrov mlieka z fľaše, podľa môjho odhadu... A ohadzovali sa tunajšou typickou červenou hlinou a špliechali okolo seba vodu aj na okolostojace deti ;) A ešte sme videli aj veľkého živého nosorožca (kifaru).

Poslednou zastávkou nášho výletu bola krokodília farma - Mamba village. Malého krokodíla sme si mohli pohladkať aj chytiť do rúk - ani sa nepohol. Asi bol tiež trochu zamrznutý ako tie korytnačky. Veľké krokodíly boli bezpečne za pevným plotom, ale keď nejaký otvoril papuľu a zareval, deti od plota s krikom odskakovali ;-).

Nakoniec sme mali slávnostný obed, ktorý nám už vopred pripravila pani kuchárka. Krásne nám ho aj naservírovala, takže som si pripadala skoro ako v reštaurácii. V areáli krokodílej farmy boli aj ďalšie atrakcie - menšie deti sa vyšantili na skákacom hrade a staršie sa zviezli na ručne poháňanom kolotoči. Aďa sa odviezla na ťave (ngamia).. A videli sme ešte dva veľké pštrosy (mbuni) a páva (tausi).

Deti boli z výletu nadšené a ja tiež!

O skvelé zážitky tu určite nie je núdza :)

Rising Stars

2010-07-26T10:45:00.001-07:00

Už dlho som sa neozvala, tak dnes toho bude trošku viac...
Dnešný "článok" chcem venovať naším chlapcom z centra Lang'ata. Dostala som otázku, či už lepšie rozoznávam tie čierne tváričky... No, môžem sa pochváliť, že sa to stále zlepšuje, pomaly, ale isto ;). Už mi nepripadajú všetky čierne tváre rovnaké. Nie sú totiž úplne čierne, ale majú rôzne odtiene. A každá má iné črty (ktoré som spočiatku ani nevnímala)... Niektoré tváre sú mi už dobre známe, niektoré si stále neviem s niečim spojiť...

Ďalšou výzvou je teraz pre mňa zapamätať si mená chlapcov. Najlepšie si asi pamätám svojich žiakov - keď učím, tak občas mrknem na zasadací poriadok, čo som si nakreslila na papier a podľa toho viem, ktorý chlapec je ktorý. Našťastie sa nepresádzajú, pretože každý chlapec má svoju lavicu a v nej svoje školské veci, takže sa na môj zasadací poriadok môžem celkom spoľahnúť. Ak si ho, pravdaže, nezabudnem doma :-P. Akonáhle však vybehnú z triedy, opäť mám problém ;) Tým viac, keď sú všetci oblečení v rovnakých uniformách.

Keď sa pred obedom prezlečú do bežného, pamätám si ich podľa toho, čo majú na sebe... Obmieňať to moc nemajú ako, keďže každý má len zopár kusov...

Chlapci sa veľmi radi fotia, rovnako radi robia aj vtipné aj seriózne pózy...

Ľahko sa pamätajú aj chlapci s výraznejšími prejavmi - tí sa vlastne pamätajú najlepšie. Taký Albert by mal najradšej každého novopríchodzieho iba pre seba ;) A Abdi je najmladší a najzlatejší zo všetkých a aj si je toho vedomý ;) Gotfrey bol odzačiatku akýsi chorý, tak sme si ho tiež dobre zapamätali. Joel mal také výrazné, smutné oči, ale vedel sa aj naširoko usmiať...

Veľkým "škrtom cez rozpočet" bolo minulotýždňové strihanie vlasov, teda presnejšie - holenie hláv. Pod strojček išli rad radom všetci naši chlapci a keď som ich potom videla, mala som z toho riadny mišmaš ;-) Teraz si musím nielen odznova zvykať na ich nový imidž, ale aj hľadať nové rozpoznávacie znaky u tých, ktorých som si pamätala podľa "účesu" ;)

A prečo som písala o Joelovi v minulom čase? Lebo včera večer z centra ušiel :( Urobil to už viackrát, naposledy ho už ani nechceli vziať späť. Keď žil na ulici, fetoval lepidlo a akosi sa mu nepodarilo tejto závislosti zbaviť. A pre útek mal asi aj ďalšie dôvody - možno mu chýbala sloboda, ktorú si na ulici mohol užívať plnými dúškami - robiť čo chce a kedy chce... Možno sa nechcel vrátiť domov na prázdniny... Ktovie... Všetkých nás to veľmi veľmi mrzí - zvlásť, keď sa chlapec nemá ani kam schovať na noc a tie sú tu teraz veľmi veľmi chladné... Vyzeralo to s ním už celkom nádejne, a teraz... No, už ho môžeme len zveriť do Božích rúk...

Tento týždeň je posledný týždeň tohto trimestra. Záverom trimestra sa konajú akési štátne skúšky, niečo ako u nás monitor. Naši chlapci ich už majú za sebou a tak posledné dni trávime hrami a ďalšími aktivitami. V piatok sme mali športový deň, dnes, keďže vytrvalo mrholilo, sme sa celé doobedie hrali spoločenské hry, skladali puzzle, stavebnice a pod. Také pexeso ich dokáže úplne pohltiť ;) Zajtra ideme na výlet, pozrieť sa na žirafy, slony a krokodíly. Sama sa veľmi veľmi teším!!!
Tak zatiaľ aspoň toľko...
God bless you...

Farewell

2010-07-20T05:50:00.000-07:00

...alebo rozlúčka, zažili sme ich tu za ten krátky čas už niekoľko.

Afričania sa veľmi radi lúčia, či skôr, aby to nevyznelo nijak negatívne - veľmi radi vyjadrujú vďačnosť za prejavené dobrodenia. Odkedy sme prišli, zúčastnili sme sa asi na troch či štyroch takých veľkých slávnostiach.

Prvá bola venovaná dobrodinke z Ameriky, volajú ju Mama Rosa (takto úctivo tu titulujú každú vydatú ženu, a niekedy ani vydatá nemusí byť - aj mne sa už takého titulu dostalo od tunajších kňazov, i keď to bolo len zo žartu ;)). A keďže Mama Rosa odchádzala len niekoľko dní po našom príchode, spojili jej ďakovno-rozlúčkovú slávnosť s uvítaním nových dobrovoľníkov (to ako mňa a Adi :-)). Bolo to veľmi milé.

Taká slávnosť, to je program na celý večer. A pre tých, ktorí na nej vystupujú, to obnáša ešte niekoľkodňový tréning vopred. Na programe bolo takmer 10 tanečných, speváckych (či jedným slovom hudobných) a recitačných čísel. Vystupovali skupinky chlapcov i dievčat, i miešané, z tunajšej školy Bosco Boys. Niektoré tanečné choreografie boli naozaj dych-vyrážajúce - zvlášť také typicky africké natriasanie, podupkávanie a poskakovanie. Je úžasné vidieť to naživo! Obdivujem ich výdrž a tiež pohybové nadanie, už od útleho veku... Niektoré čísla boli aj jednoduchšie - na jedno také vytiahli na pódium aj nás ako čestných hostí. Zopár jednoduchých pohybov som zvládla aj ja, ani z tempa som moc nevypadávala. Ale držať s nimi krok a dych by som nevydržala dlhšie než tých zopár minút. Možno po niekoľko mesačnom trénovaní... ;-)

Neodmysliteľnou súčasťou takýchto slávností sú rozlúčkové, ďakovné a uvítacie reči. Odznie ich hneď niekoľko - takmer každá skupinka, čo vystupuje, uvedie svoj kúsok aspoň stručným poďakovaním a uvítaním či pozvaním k príjemnému zážitku. Výsostné postavenie má riaditeľ centra, ale k slovu sa dostanú aj samotní hostia, ďalší kňazi, aj niekoľko chlapcov. Nemajú s tým najmenší problém. Ja osobne som veľmi rada, že odo mňa žiadnu reč ešte nežiadali. Ale hádam sa to od nich postupne naučím - veď nevolia komplikované a extra vznešené slová. Stačí im jednoduché ďakujem a prianie všetkého dobrého v ďalšej práci. Akurát neviem, ako to robia, že to natiahnu na 5 aj viac minút ;-)

Ďalšia slávnosť, alebo "entertainment evening", bola pri príležitosti návštevy z Holandska. Hosťovali sme jeden týždeň skupinku asi desiatich dobrovoľníkov z Holandska, ktorí potom cestovali ďalej do Ugandy. Za ten čas, čo tu boli, pochodili toho v okolí viac ako my za celé tri týždne! ;-) Okrem toho sa venovali našim deťom a pripravili pre nich program na celé dva dni, zatiaľ čo my sme mali workshop a školenie.

Posledné ďakovanie a lúčenie bolo so saleziánmi, ktorých "prevelili" na nové pôsobisko a tiež s odchádzajúcimi bratmi. Bratmi tu volajú buď tých, ktorí by chceli vstúpiť k saleziánom alebo aj do inej rehole (k jezuitom napr.) a tu si vykonávajú akúsi pastoračnú či pedagogickú prax. Niektorí už majú za sebou aj nejaké tie sľuby. A niektorí len skúšajú takýto životný štýl, a keď majú možnosť privoňať k inému, príliš sa tomu nebránia... Otázka povolania je aj tu zložitá a jej vyriešenie si vyžaduje veľa času aj skúseností... Prikladám zopár fotiek zo spomínaných rozlúčok.. Všetci to tu berú úplne vážne, i keď nám to môže pripadať trochu smiešne, keď ostatní bratia spievajú úplne vážnymi hlasmi monotónnu pieseň Bye bye bye brother XXX, we wish You all the best until we meet again in heaven... Stále sa od nich máme čo učiť...
God bless you all!

Nairobi

2010-07-18T02:21:00.000-07:00

Jambo :)

Vcera sme mali day off, cize volno. Nechali sme sa pozvat od dvoch (uz starsich) chalanov do centra mesta. Jeden je ucitelom v Bosco Boys a uvazuje nad "jezuitstvom" a jeho kamarat si zije celkom europskym sposobom zivota vdaka dobrej praci v Orange a dalsim jeho znalostiam a skusenostiam, aj z Europy.

Nairobi je obrovskeee, plne mrakodrapov. Je to moderne mesto s pekne upravenymi parkami, vysokymi betonovymi budovami, ulicami plnymi ludi... Chybali mi tam akurat historicke budovy, ktore su take typicke u nas doma... Fotka je z jednej vyhliadky na mesto...

Zaujimave bolo stretnut na ulici poulicnych kazatelov - vykrikovali na plne hrdlo hoci ich nik nepocuval. Tiez ma prekvapilo, ked som videla len tak pod stromami, na travniku alebo aj inde lezat spiacich ludi...

Navstivili sme asi najvaecsiu atrakciu v centre Nairobi - Massai Market - Masajsky trh. Na relativne malej ploche je tam mozno najst nesmierne mnozstvo vselijakych ozdob - nausnic, naramkov, nahrdelnikov, salov a satiek, oblecenia, tasiek, sosiek, drevenych masiek, obrazov a dalsich tradicnych vyrobkov. Vsetko to prekypuje farbami a same sa nuka ku kupe. Predavaci to tiez vedia - presvedcivo ponukaju svoj tovar, vsimnu si kazdy dlhsi obdivny pohlad... ked som sa uz s nejakym pustila do reci, nechcel ma pustit od svojho "stanku" kym som mu aspon neslubila, ze sa este vratim. Stanky v pravom zmysle slova tu nie su - tovar je rozlozeny na plachtach na zemi alebo na roznych stojanoch, takze si bolo treba davat dobry pozor, kam clovek stupa...

Este sme sa sli pozriet do katedraly Svatej Rodiny. Je oooobrovskaaaa! Zvonku nevelmi pritazliva, vnutri mohutna a uz ovela sympatickejsia, a to nielen vdaka farebnym oknam...

Tak aspon tolko z Nairobi, metropoly vychodnej Afriky...

Posledne dve fotky uz nie su z centra, ale z akehosi skanzenu typickych africkych osad, nazyvaju sa "boma". Priamo k nim sme sa nedostali, lebo sa tam platilo velmi vysoke vstupne pre turistov (domaci to mali za 1/6 sumy). Ale aspon sme videli africkeho divocaka (ten clovek pod stromom aj nadalej nerusene spal) a po prvykrat nazivo aj opicu - paviana, po anglicky baboon. Vraj su dost agresivne - preto sme si od nej udrziavali uctivu vzdialenost...

Srdecne pozdravy z Afriky!

Info, data, fakty... ;)

2010-07-16T11:11:00.000-07:00

Kedze ja mam rada vo veciach poriadok, prinasam zopar dolezitych, faktickych a hadam aj zaujimavych informacii o nasej misii.
Do centra Bosco Boys v Nairobi (hlavnom meste Kene - pre neznalcov zemepisu ;-)) sme sa s Adou dostali po, netradicne, viac ako rocnej priprave salezianskych misijnych dobrovolnikov. Vyslalo nas SAVIO o.z. - slovenska neziskovka podporujuca salezianske misie rozne po svete. Ak Pan Boh da, budeme tu pol roka a vratime sa po Vianociach, koncom decembra.
A teraz priamo k nasej misii...

Na africku podu sme vstupili dna 29. juna 2010 po tom, ako sme takmer 20 hodin na ziadnej pode nestali ;-). Ak teda za podu nepovazujem podlahy v budovach letiska -tam sme stravili cca 1 hodinu vo Viedni, 5 hodin v Istanbule (nedovolili nam vyjst von :-( na fotke je Istanbul, ako sme ho mali moznost vidiet z haly) a vyse 3 hodiny v Nairobi v letiskovej kaviarnicke, kym nas vyzdvihli saleziani. Vo vzduchu to bolo najskor 2 a pol hodky a potom cosi vyse 6 hodin - z Istanbulu do Nairobi sme preleteli cca 5 000 km... Este zopar zaujimavosti - leteli sme rychlostou cca 600km za hodinu a vo vyske 10 545 m n.m. bolo -44°C.

Tak zatial aspon tak...

Striedame sa pri internete a moj cas prave konci...

God bless you :)

Skolenie

2010-07-15T12:10:00.001-07:00

Karibu!
Vitajte pri citani dalsich sprav z Afriky. Boli sme teraz niekolko dni bez internetu... Tak skusim aspon trosku dobehnut zameskane...
Ponukam vam mail, ktory som pisala uz davnejsie, ale nepodarilo sa mi ho este uverejnit (najdete ho v zavere tohto prispevku) Je o workshope, ktory sme mali minuly tyzden vo stvrtok. Tykal sa nasho centra Rising Stars. Nasledujuce dva dni sme boli opat na skoleni, tentokrat pre zamestnancov oboch centier: Bosco Boys-Kuwinda a Langata. Ten druhy bol o detskych pravach a o tom, ako pristupovat k detom z ulice a ako sa im co najlepsie venovat a pomahat im. Bolo to nesmierne zaujimave a obohacujuce, zvlast pre mna, ktora som v tomto odbore novacikom. A nielen obsah ma nadchol, ale aj cely priebeh a forma skolenia. Bolo naozaj na vysokej urovni, mali sme skveleho skolitela. Obcas som mu sice nerozumela z celej vety ani slovo, ale vedel vyborne narabat s hlasom, vedel zaujat, vyborne argumentoval a bola ho plna cela miestnost, po obvode ktorej nas sedelo na stolickach vyse 40 ucitelov a vychovavatelov z centier Bosco Boys. Naozaj dobry zazitok. Asi som mala predsudky voci Africanom (clovek si ich nevdojak predstavuje leziacich pod palmami a bananovnikmi, nic nerobiac cely den ;-)), pretoze teraz velmi stupli v mojich ociach, po tom, ako som videli ich nasadenie pre vec, ich schopnost zorganizovat sa a aj ich myslienkove pochody...
Tak zatial asi tolko. Prikladam este fotografiu zo skolenia... :)
A tu je slubeny mail z 8.7.:

Habari?
Ak sa mate dobre, odpoved znie Nzuri! Ak este lepsie, tak Nzuri sana! :)
V mojom pripade je to Nzuri sana! :) Dnes sme mali vynimocny den. Mali sme workshop pre pracovnikov v Langate o dalsom fungovani centra. Do centra „DB YES“, salezianskeho vzdelavacieho centra vzdialeneho asi 15 minut cesty, sme sa doviezli 11 (jedenasti!!!) v 9-miestnom aute. Bol to zazitok! :-D Zvlast po tunajsich deravych cestach :P. Trosku to uz pripominalo tunajsie matatu, male autobusy hromadnej dopravy. Cestovat nimi je skutocne jedinecny africky zazitok, ktory sa nam s Adou zatial nenaskytol, ale urcite si to coskoro vyskusame :) Ale naspaet k nasmu workshopu.
Nas tim tvori otec Makarios z Kanady, jeho sesternica a vyznamna dobrodinka Mama Chahira (ch citaj ako s s maekcenom ;)), dvaja chalani odchovanci Bosco Boys, jeden mlady jezuita na praxi, reholna sestra, jedna mlada ucitelka, manazer centra, mlada dobrovolnicka z Nemecka, Ada a ja. Pracovali sme dost systematicky a efektivne, keby nie tie cierne tvare okolo a v neformalnych chvilkach svahilcina, pripadam si uplne ako v Europe ;-). Spisali sme kopec napadov aj konkretnych bodov pre zlepsenie, obohatenie fungovania centra... pre dobro nasich chlapcov...
V centre Bosco Boys Langata je okolo 40 chlapcov vo veku od 5 do 15 rokov, ktorych predchadzajucim domovom bola ulica. Mnohi boli zavisli na fetovani lepidla, mnohi sa zivili kradezami, boli sexualne zneuzivani clenmi vlastnej rodiny alebo vlastnu rodinu vobec nepoznaju. Ich zivotne pribehy su takmer neuveritelne a skutocne chytaju za srdce. Cielom nasho „rehabilitacneho“ centra je poskytnut im akoby nahradnu rodinu, pomoct im zbavit sa zavislosti a osvojit si zakladne navyky (hygienicke, spolocenske...) a vedomosti. Nasledne prechadzaju chlapci do centra Bosco Boys Kuwinda...
Nasi chlapci, alebo inak - nase Rising Stars, su naozaj vynimocnymi osobami a osobnostami. To je jedna z hlavnych veci, ktoru ich chceme naucit - ze maju na viac nez je zivot na ulici. Ja mam stale velky problem rozoznat jedneho od druheho (po mene si pamatam asi troch ci styroch), ale pomaly sa to ucim a dufam, ze vas s nimi budem moct postupne zoznamovat...
No a na dnes uz hadam aj stacilo.
Tesim sa na dalsiu prilezitost napisat vam.
God bless you!

Z mailov...

2010-07-12T12:51:00.000-07:00

Nemam vela casu na internet, tak aby tu prazdno nebolo, pridam sem aspon mail, co som posielala 2.7. Ak ho teda niekto este necital, prajem prijemny kulturny zazitok ;-) A este na ilustraciu - nech sa paci fotka z nasho dobrovolnickeho domceka so spolubyvajucou Susan a dalsimi dvoma mladymi ucitelkami z Bosco Boys.

Karibu! Vitajte!

Srdecne pozdravujem spod Juzneho kriza :) Konecne som sa dostala k internetu, tak skusim aspon strucne zhrnut ten obrovsky kopec dojmov, zazitkov a novych informacii, co sme tu za tych par dni nabrali.

Uz len taka cesta lietadlom do Nairobi, este ked zahrna pathodinovu pauzu na letisku v Istanbule, je velkym zazitkom. Mali sme stastie na spolucestujucich aj na podavane menu v lietadle, tak sme si to celkom vychutnali :) Hoci pocas nocneho letu sme z Afriky nic nevideli a na lepsi spanok sa nam nedali sklopit sedadla, lebo sme sedeli pri unikovom vychode. Ale inak parada :)

Tu v centre Bosco Boys je to skoro ako doma, v civilizovanej Europe. Najvaecsim rozdielom su tie cierne postavy a postavicky vsade naokolo. Dalej svahilcina, anglictina, ktore nam sposobuju tazsie i vesele chvile :) a tiez nepriatelske bakterie, na ktore sa snazime davat si co najviac pozor...

Inak, ubytovanie v nasom domceku pre dobrovolnikov je viac nez nadstandartne ;) Mame nevrzgajuce postele, splachovacie zachody, teplu vodu v sprchach, cerstvo vymalovanu izbu a mozno bude aj kaplnka :-))) Afriku nam tu vnutri pripominaju hlavne hufy mravcov na kuchynskej linke ;)

Co sa nasej prace tyka, chodievame denne do centra Langata pre chlapcov z ulice. Su tam priblizne 5 az 15 rocni a je ich tam 36 a su neuveritelne zlati :))) Napriek ich neuveritelne tazkym zivotnym osudom... Obcas sa strhne bitka alebo zmiznu niekomu veci, obcas sa im do niecoho nechce a obcas nieco nechapu (hoci my veci nechapeme castejsie ako oni ;)), ale celkovo su to deti vyborne vysihnute neoficialnym nazvom centra - Rising stars :) My tam ucime anglictinu a nabozenstvo a snazime sa s nimi skamaratit a pomoct im v ich problemoch...

Centru Langata "sefuje" (neviem ci oficialne) jeden otec - father z Kanady. Velmi milo sa nas ujal a intenzivne nas oboznamuje s fungovanim tunajsieho sveta. Tak isto aj tu pritomni dobrovolnici z USA a nakoniec aj samotni chlapci, teda, pokial im rozumieme...

Urcite vas zaujima este kopec veci, ale nemozem tu presediet celu noc! ;) Hlavne ak mam rano vstat o 5.45, co je tu obvykly budicek! :-( Ale stoji to za to, kazdy den zazijeme tooolko novych veci!

Este jedna casta otazka - pocasie: No, skoro ako u nas doma.. Ale su tu dost velke vykyvy - v noci dost zima a cez den na slniecku riadne teplo. Ale teraz je dobre, lebo je casto pod mrakom... A tak...

Este sa nam tu pod oknami pasu kravy :) a v noci nas strazia velmi agresivne strazne psy, takze po pol jedenastej je zakaz vychadzania. Velmi rychlo sa tu stmieva aj rozvidnieva, priblizne okolo siedmej...

Tak zatial tak. Dufam, ze som vas aspon trochu uspokojila ;) Tesim sa az vam budem pisat dalsie spravy :) a aby boli dobre, prosim o vytrvalost vo vasich modlitbach za nas. My tu na vas tiez pamatame... :)

Majte sa krasne, pozehnane!

Klara :o)

Uvod ;)

2010-07-06T06:53:00.000-07:00

Srdecne pozdravujem z Afriky :) Skusim sem aspon trochu pravidelne pridavat nejake spravy a spravicky z nasej misie v Afrike :) Nasej preto, lebo som tu spolu s Adou, a ako by ona urcite dodala, lebo Pan tak chcel :) a tak verime a kazdy den to aj zijeme, ze je tu s nami aj On :)
Tak zatial tolko na uvod a dufam, ze coskoro dovidenia ;)